Jantárová komnata

Keďže náš obchod je špecializovaný na predaj jantáru, rozhodli sme vám priblížiť informácie o nádhernej a záhadnej Jantárovej komnate.

Jantárová komnata bola pre svoju nádheru a vysokú estetickú hodnotu niekedy považovaná za ôsmy div sveta. Nachádzala sa v Katarínskom paláci v ruskom meste Puškin. Bola to miestnosť vyrobená z jantárových panelov. Výzdoba pokrývala celú miestnosť mozaikami jantáru, jantárovými zrkadlami, pozlátenými ornamentami. Krásne jantárové sochy, dekorácie a platne jantáru tvorili túto nevšednú nádheru.

Už samotný názov hovorí, že dekorácia miestnosti bola vyrobená z jantárových panelov. Ornamenty vytvorené z rôznych farebných odtieňov jantáru boli doplnené florentskými mozaikami z drahých kameňov, zrkadlami, drevenými pozlátenými ornamentmi a sochami tak, že výzdoba pokrýva kompletne celú plochu stien miestnosti. Základ výzdoby bol zhotovený začiatkom 18. storočia v Prusku. V roku 1716 boli panely darované ruskému cárovi Petrovi I. a s ich použitím a dotvorením vytvoril taliansky architekt Rastrelli Jantárovú komnatu.

Pôvodná Jantárová komnata vznikla na objednávku pruského kráľa Fridricha I. v dnešnom Kaliningrade. Fridrich sa obklopoval umeleckými dielami a očarila ho krása a rôznorodosť polodrahokamu – jantár. Pri príležitosti svojej korunovácie v r. 1701 si objednal výrobu niekoľkých ozdobných predmetov, ale pôvodnú objednávku neskôr rozšíril a rozhodol sa nechať si obložiť jantárom celú miestnosť vo svojom Mestskom zámku v Berlíne. Všetky obrazce a tvary do detailu vytvárali tisícky kúskov jantáru v rôznych odtieňoch od farby slonoviny po farbu tmavého medu.

Keď kráľ zomrel, jeho syn Fridrich Viliam I., prerušil ďalšie práce na jantárovej výzdobe. Snažil sa čo najviac zo zdedených skvostov predať alebo zištne darovať. Jantárová výzdoba očarila ruského cára Petra I. už v r. 1713 pri jeho prvej návšteve Berlína. Fridrich Viliam I. to využil a daroval Petrovi I. jantárový kabinet ako potvrdenie spojenectva vo vojne proti Švédsku.

Jantárové panely v debnách dopravili podľa želania Petra I. do nového hlavného mesta Ruského impéria – Petrohradu. Peter I. tam zakladal prvé múzeum v Rusku – Kunstkameru. Po otvorení debien sa zistilo, že niektoré panely neboli úplne dokončené a ich okamžitá inštalácia a vystavenie nebolo možné. Peter I. ani do svojej smrti inštalované dielo vo svojej vlasti nevidel.

O umiestnení tohto jantárového skvostu rozhodla až imperátorka Alžbeta I., dcéra Petra I. Panely Jantárového kabinetu mali krášliť audienčnú sálu jej Zimného paláca v Petrohrade. Alžbeta I. začala trinásťročnú generálnu prestavbu svojej letnej rezidencie v Cárskom Sele na jedinečné hlavné cárske sídlo. V novom Katarínskom paláci chcela mať tiež veľkolepú miestnosť vykladanú drahými kameňmi podľa vzoru jantárovej audienčnej sály v Zimnom paláci. Výroba novej výzdoby bola však vo vtedajších pomeroch nemožná – cárska umelecká dielňa nedisponovala potrebnými technickými ani ľudskými kapacitami, takisto nebol dostatok vhodného materiálu. Preto poverila architekta Rastrelliho vytvorením miestnosti s použitím jantárových panelov zo Zimného paláca. V r. 1753 tak začína vznikať Jantárová komnata. Celá výzdoba Jantárovej komnaty bola dokončená v 60. rokoch 18. storočia. Počas štyroch rokov bolo na výzdobu Jantárovej miestnosti použitých vyše 450 kg jantáru tej najvyššej kvality. Pri cárskom dvore sa vybudovala jedna z najlepších dielní na spracovanie jantáru a iných vzácnych kameňov v Európe.

Výzdoba Jantárovej komnaty bola v 50. rokoch 19. storočia doplnená dvojmetrovou jazdeckou sochou pruského kráľa Fridricha II., ktorá bola zmenšenou kópiou originálu postaveného v Berlíne a ktorú dostal ako dar cár Mikuláš I. Už počas prvých dní II. svetovej vojny sa začali v Katarínskom paláci evakuačné práce, ktorých cieľom bolo zachrániť poklady cárskych palácov. Evakuácia začala 30. júna 1941 a trvala 83 dní, počas ktorých sa prepravovali umelecké diela do miest Novosibirsk, Sverdlovsk, Sarapul a Leningrad. Panely Jantárovej komnaty mali byť takisto odvezené do bezpečia, ale boli príliš krehké a hrozilo, že budú pri snímaní zničené. Preto sa rozhodlo o ich ponechaní na mieste a zakonzervovaní. Panely obalili papierom, gázou a vatou, okná zadebnili hrubými drevenými doskami a priestor medzi nimi vyplnili pieskom.

17. septembra 1941 mesto Puškin obsadili nacistické jednotky. V priebehu 36 hodín celú Jantárovú komnatu rozobrali a odviezli z Ruska do nemeckého Königsbergu. Po skončení vojny sa Jantárová komnata záhadne stratila a originál sa dodnes nenašiel. Keďže sa ani po skončení vojny nepodarilo Jantárovú komnatu nájsť a niektoré indície smerovali k tomu, že bola zničená, v júli 1979 sa rozhodlo o tom, že sa tento historický skvost zrekonštruuje podľa zachovaných dokumentov nanovo. Išlo o zložitú vec, keďže sa nezachovali všetky potrebné informácie o detailoch výzdoby miestnosti, postupovalo sa podľa pôvodných náčrtov a dobových fotografií. Rekonštrukcia prebiehala pomaly, súbežne s pátraním po origináli. Autorom projektu znovuvytvorenia Jantárovej komnaty bol Alexander A. Kedrinskij a na rekonštrukcii sa zúčastňovali špecializované skupiny prevažne sovietskych reštaurátorov. Pri rekonštrukcii Komnaty sa použil výhradne kvalitný baltský jantár, ťažený stáročia v osade Jantarnyj na pobreží Baltského mora. Oveľa zložitejšia práca, ako výroba jantárových panelov sa ukázala výroba florentských mozáik. Bolo treba nájsť nielen zodpovedajúci odtieň každého kameňa, ale aj rovnakú štruktúru kresby. V r. 1997 bolo v Nemecku objavených niekoľko originálnych častí výzdoby Jantárovej komnaty, medzi nimi i mozaika „Hmat a čuch“ a drevené komody. V r. 2000 sa do projektu obnovy Jantárovej komnaty zapojila aj istá nemecká spoločnosť, ktorá na obnovu poskytla 3,5 milióna amerických dolárov. Rekonštrukcia bola definitívne ukončená v máji 2003, pri príležitosti 300. výročia založenia mesta Petrohrad a sprístupnená verejnosti. Celkové náklady nebolo možné vzhľadom na dlhú dobu rekonštrukcie presne vyčísliť, odhady sa však pohybujú v rozpätí desiatok miliónov amerických dolárov.

/Zdroj: wikipedia.org/ /Fotografie zdroj: wikipedia.org/